Farnosť Kežmarok

V roku 1996 na „čiernu nedeľu“, teda týždeň pred Kvetnou nedeľou, keď v bazilike máme odustovú slávnosť, boli u nás Keď ako kaplán pôsobil v Kežmarku Dr. Ján Čarnogurský, prisnil sa mu sen: v múre nad malým chórom pri hlavnom oltári ukázala sa mu krásna socha Panny Márie s Ježiškom na rukách. Tu ho Panna Mária oslovila s prosbou, aby ju vyslobodil z múra. Chce, aby ju ľudia videli, lebo im chce pomáhať. Pán kaplán porozprával o svojom živom sne svojmu nadriadenému kanonikovi Janečkovi. Pán kanonik pohotovo odpovedal: „Janko, vlani sme tam maľovali! Maliari by to zbadali, že je tam duté miesto. Stále myslíš na Pannu Máriu, preto sa ti o nej sníva.“ Janko sa uspokojil. Ale o týždeň sa ten istý sen opakoval. Opäť sa pán kaplán obrátil na kanonika. On mu na to povedal, aby šiel za pánom biskupom na Kapitulu a keď mu ten dovolí búrať stenu, tak dovolí i on. Ján už o druhej hodine ráno vstal. Šiel na Spišskú Kapitulu pešo. Tam odslúžil sväté omšu a šiel za pánom biskupom. Keď mu vyložil, o čo ide, biskup mu povedal, že nemôže nerešpektovať pána kanonika. Poradil mu preto, aby ešte počkal. Po troch dňoch sa sen zasa zopakoval. A vtedy mu pán kanonik dovolil búrať s tou podmienkou, že stenu dá na svoje trovy do pôvodného stavu. Ján vzal dláto a kladivo, šiel na malý chór a klopal po stene. Počul dutý zvuk. Bezpečný znak, že je tam prázdny priestor. Dlátom zaryl do steny, kladivom poklepal a stena sa mu otvorila ako dvere. Zbadal prekrásnu sochu Panny Márie s Ježiškom na ruke a v druhej ruke mala berlu. Zaradoval sa, kľakol na kolená a poďakoval sa za milosť, že si práve jeho vyvolila, aby ju vyslobodil zo zamurovania. Socha je drevená, ťažká, ale Ján ju vzal na ruky a zniesol ju na stupne oltára v kostole. Šiel na faru k pánu kanonikovi a prosil ho, aby išiel do kostola, že tam je vzácny hosť. Pán kanonik si chcel práve po obede odpočinúť, preto sa vyhováral. Ale Ján bol neodbytný. “Nemôžeme nechať takú vzácnu návštevu dlho čakať!“ Keď pán kanonik zbadal krásnu sochu, povedal: „Janíčko, vidím, že ťa má Panna Mária veľmi rada!“
 
Socha je zhotovená umelcom – sochárom ako levočský oltár a iné podobné sochy na Spiši. Historicky doložené správy o zamurovaní sochy Panny Márie v Bazilike minor sv. Kríža v Kežmarku neexistujú. Zamurovanie mohlo byť súčasťou pohnutých udalostí vpádu nemeckej Lutherovej reformácie z Augsburgu v Nemecku do Uhorska a špeciálne medzi nemeckých obyvateľov na Spiši, usadených tu po tatárskom vpáde roku 1242. Usadení nemeckí kolonisti stáli na vysokej cirkevnej úrovni, čo dokumentujú najmä veľké staviteľské pamiatky z tých čias na Spiši, predovšetkým v chýrnych gotických stavbách kostolov, akými sú Kostol sv. Jakuba v Levoči, kežmarská bazilika, ako aj všetky ostatné gotické kostoly aj v malých spišských obciach okolo Kežmarku a Popradu. Lutherova reformácia prišla na Spiš už roku 1523, hlavne pôsobením spišsko - belanského farára, ktorý študoval teológiu v Nemecku a osobne sa poznal s takmer všetkými významnejšími osobnosťami Lutherovej reformácie. On sa tiež stal akoby osobným predstaviteľom reformácie medzi nemeckým obyvateľstvom Spiša. Reformácia sa na Spiši natoľko uplatnila, že takmer všetky katolícke kostoly a to predovšetkým v mestách ako Levoča, Kežmarok, Spišská Belá sa stali tzv. Domami Božími evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. V dôsledku toho sa úplne zmenila vnútorná úprava a výzdoba tých chrámov. Podľa Lutherovho učenia a zásad odstránili z nich obrazy a sochy a to hlavne všetko, čo pripomínalo mariánsku úctu. Obrazy a sochy Panny Márie odstránili z oltárov, bočných stien a najmä zo stĺpov, nesúcich chrámovú gotickú klenbu, bez ohľadu na ich historickú alebo umeleckú hodnotu. Taký osud postihol aj sochu Panny Márie s Ježiškom v nadľudskej veľkosti, postavenú na osobitnom podstavci, pripravenom na lodnom stĺpe, stojacom naproti hlavnému vchodu z pravej strany. Teda na tom istom mieste, na ktorom stojí teraz, po svojom objavení Dr. Jánom Čarnogurským.
 
Modlime sa k Panne Márii, ktorá má aj v kežmarskej bazilike k človeku tak blízko!

(podľa článku Stanislava Petrasa uverejneného v Ceste 5/1996)